Plná slávy

Bruce Marshall

Obj. čislo: 26
Počet strán:
192 s.
Väzba:
brožovaná
Rozmer:
150 x 220 mm
ISBN:
978-80-8161-387-6

Podielová kniha na rok 2020. Exkluzívne pre členov Spolku svätého Vojtecha.

Viac info

Plná slávy je Cirkev, úžasné spoločenstvo úžasných ľudí: pokrstených hriešnikov, ľutujúcich odpadlíkov, svätých i kariérnych kňazov, každodenných skrytých hrdinov, nie práve najčnostnejších mužov a žien, ktorí sa k nej radia na sústredných kružniciach v rôznych vzdialenostiach od stredu – Krista. Hlavná postava knihy, kňaz Thomas Edmund Smith, ich však všetkých miluje, prežíva ich boje, utrpenia, ťažkosti i radosti. Teší námorníka, ktorý si nevie vzbudiť ľútosť, vedie na popravu svojho bývalého miništranta, spev neprofesionálnych speváčok počúva srdcom. Čitateľ ho s láskou sleduje, obdivuje jeho riešenie situácií a v duchu si želá, aby každý kňaz bol ako páter Smith...

Ukážka z knihy

Do izby, v ktorej ležal umierajúci námorník, pani Flaniganová doniesla kríž, položila ho na nočný stolík a postavila k nemu dve zapálené sviečky s pohárom vody. Vždy mala tieto veci poruke, lebo chcela byť pripravená pre prípad, že aj ju Pán Boh raz povolá a bude musieť odísť z tohto sveta. Čo sa týka námorníka, bol to naozaj veľmi chorý človek a ležal na vysokej posteli v pyžame s hrubými pruhmi. Keď tak ležal so zatvorenými očami, jeho tvár vyzerala celkom ako tvár Svätého Otca Pia X., no otec Smith tušil, že myšlienky, ktoré vírili v námorníkovej hlave, boli predsa len o čomsi inom. Kňaz položil pyxidu a svätý olej na plátennú prikrývku na stolíku a kývol pani Flaniganovej, aby ho nechala samého s umierajúcim. Keď odišla, sadol si k posteli a chytil námorníka za ruku. Bola veľmi horúca a otcovi Smithovi bolo námorníka veľmi ľúto. Bol na tom biedne a umieral, takže kňaz vedel, že nesmie strácať ani minútku.

„Syn môj, prišiel som vás vyspovedať,“ povedal.

Starý námorník otvoril neobyčajne modré oči. Zrejme potrebovali čas, aby si uvedomili kňazovu prítomnosť, a keď sa im to podarilo, potemneli a rozhnevali sa.

„Dajte mi pokoj, prosím vás!“ povedal starý námorník, trocha sa nadvihol a znova klesol.

Otec Smith sa unaveno usmial. Pred pätnástimi rokmi, keď bol ešte mladým kňazom a niesol Oltárnu sviatosť k smrteľným posteliam, ho takéto odmietnutia pohoršovali a ľakali, lebo pre mladého dvadsaťpäťročného kňaza s hustými čiernymi vlasmi bolo ťažké zmierovať s Bohom šedivých zarytých hriešnikov. Jeho husté čierne vlasy však už pokrývala striebristá inovať, už dosť dlho sa potĺkal so svojím Pánom Bohom po všetkých kútoch jeho vinice a čo-to sa už naučil o pohnútkach ľudskej pýchy a úcty.

„Syn môj, umierate a nikto vás už nebude pokladať za hrdinu, keď zapriete Pána Boha,“ povedal. „Máte málo času nato, aby ste si nadobudli nejaké zásluhy. Som Boží kňaz a som tu, aby som vypočul vašu spoveď.“

Jeho slová, ako očakával, mali takmer okamžitý účinok. Zarytý nepriateľský pohľad z očí starého námorníka zmizol, chlap odvrátil hlavu od kňaza a povedal:

„To je pravda, otče. Po celý svoj život som bol hnusná sviňa, ale teraz už je neskoro.“

„Nikdy nie je neskoro, kým človek žije,“ poznamenal otec Smith. „Práve v tom sa prejavuje Božia milosť.“ Ale naozaj to tak bolo? Či by nebolo trocha milosrdnejšie od Pána Boha, keby dožičil istú časovú hranicu na pokánie, povedzme tak v štyridsiatom piatom roku života? Tak by hriešnici nemali dôvod odkladať všetko na poslednú chvíľku a bolo by to oveľa ľahšie aj pre kňazov. Otec Smith sa zľahka usmial nad svojou krátkozrakosťou a predstavil si, že aj Pán Boh sa usmieva. Potom sa vrátil k neradostnej robote – priviesť nie veľmi originálneho hriešnika k tomu, aby si priznal svoju lenivosť, hlúposť a zbabelosť.

Zaraz bolo zrejmé, že námorník nežil podľa náboženských zásad už celé roky, lebo hneď rovno vyhlásil, že sa veru nepamätá, kedy bol naposledy na omši alebo na svätom prijímaní, hoci nikdy nešiel spať bez toho, aby sa nepomodlil Zdravas, lebo na Ďalekom východe človek nikdy nemôže vedieť, či sa neprebudí s podrezaným hrdlom. Potom začal kňazovi rozprávať o všetkých ženách, ktoré poznal v Buenos Aires a Hongkongu, a dodal, že najväčšmi sa mu páčili práve Hongkončanky. Ale otec Smith mu povedal, že by radšej mali prejsť cez jednotlivé prikázania Desatora od samého začiatku, aby zistili, ktoré z nich porušil, veď napokon väčším smrteľným hriechom je zabúdať po celý život na lásku k Bohu, než poznať kadejaké mizerné pobehlice v cudzích prístavoch. Nato námorník odpovedal, že to je celkom ľahké a že vôbec netreba prechádzať jednotlivými prikázaniami Desatora, lebo prestúpil všetky dohromady, od prvého až po posledné, lebo požiadal ešte aj osla blížneho svojho, a že otec Smith sa veru mýli, lebo tie ženy vôbec neboli mizerné pobehlice, hlavne nie v Číne, lebo mali nechty nazlato nalakované a na nohách čierne saténové papučky s vysokými červenými podpätkami, a že teraz, keď tak o tom premýšľa, ani neľutuje, že ich všetky poznal, lebo všetky boli také krásne a že by ich znova rád poznal, keby mal na to zasa príležitosť. Otec Smith povedal, že je veľmi zlé, ak námorník uvažuje takto a že dobrotivý Pán Boh, Panna Mária, svätý Jozef a všetci svätí sú oveľa krajší ako hocikoľko čínskych neviestok na vysokých podpätkoch. Ale námorník odpovedal, že si veru nie je celkom istý, či to je tak a že vôbec neľutuje, že poznal všetky tieto ženy, lebo im šaty tak lahodne šušťali pri chôdzi, a že v Južnej Amerike to bolo takisto a že aj generálny guvernér zmýšľal práve tak ako on, lebo každú sobotu večer bol u starej seňory Alvarezovej. Kňaz nato povedal, že umierajúci človek by takto nemal hovoriť k Pánu Bohu a že by sa starý námorník mal radšej poponáhľať a oľutovať svoje hriechy, ak nechce prísť rovno do pekla a naveky stratiť všemohúceho Pána Boha. Ale starý námorník povedal, že síce ľutuje, že tak často zanedbával sviatosti a nemiloval väčšmi Pána Boha, ale zato neľutuje, že poznal všetky tie ženy, lebo všetky boli také krásne a niektoré z nich boli aj milé. Otec Smith sa celý zúfalý opýtal starého námorníka, či ľutuje, že mu nie je ľúto, že poznal všetky tie ženy, a starý námorník povedal, že áno, ľutuje, že mu nie je ľúto a dúfa, že to Pán Boh porozumie. Nato otec Smith povedal, že si myslí, že Pán Boh to porozumie, a rozhrešil starého námorníka od hriechov a vylial zásluhy Kristovho utrpenia na námorníkovu zábudlivosť voči Bohu, i na spomínané šaty, ktoré tak lahodne šušťali.