Exkluzívne pre členov SSV.
Čitateľ sa prostredníctvom románu dozvie útržky zo života Paulíny Márie Jaricotovej. Nebola fiktívnou románovou postavou, ale človekom z mäsa a kostí. Bola jednou z mnohých žien, bez ktorých odovzdanosti a geniality by Cirkev nebola tým, čím je. Pekná dcéra bohatého lyonského obchodníka s hodvábom sa po obrátení ocitla v správny čas na správnom mieste, aby zmenila svet. Vyznačovala sa potrebnými náboženskými kvalitami, duchovnou zrelosťou, nevyčerpateľnou energiou a činorodosťou, no mala aj potrebný spoločenský vplyv, aby dokázala dať do pohybu čosi veľké. Táto mladá Francúzska totiž obohatila katolícky rozmer svetových misií o novú dimenziu. Svojimi nápadmi a dielami, ktoré založila, urobila z podpory misionárov a misionárok všeobecný záujem veriacich. Paulína Mária Jaricotová zároveň „zdemokratizovala“ podporu svetových misií v rámci Cirkvi. Svojím Dielom šírenia viery a živým ružencom našla spôsob, ako svetové misie podporovať omnoho efektívnejšie: každodennú modlitbu a pravidelný drobný milodar žiadala od každého katolíka. Podporovateľov motivovala neslýchanými informáciami z misijných kontinentov. A ešte niečo bolo na jej nápade inovatívne a zároveň vyjadruje vnútornú misionársku podstatu. Paulína Jaricotová chcela, aby každý, kto sa s ňou modlí, získal ďalších modlitebníkov a darcov. Každý človek sa mal stať misionárom pri uchádzaní sa o modlitbu a milodar. Takto vznikla univerzálna starosť i nadšenie pre svetové misie – a neboli len zbožnou teóriou, ale aj praktickým činom.
Ukážka z knihy
Útecha od svätca
Kým sa chudobná slečna Jaricotová modlila v loretskej kaplnke, mučená pochybnosťami, v kaplnke svätej Filomény blízko vstupu do domu kľačal podobne váhavý modlitebník. Zápasil o svetlo, než sa vydá za svojím lyonským spovedníkom Père Leonardom, aby mu nanovo predniesol prosbu svojho srdca, teda nádej, že už čoskoro bude môcť zanechať zdrvujúce povinnosti duchovného otca, stať sa kartuziánom a utiahnuť sa do kláštora Grande Chartreuse neďaleko Grenoblu.
Františka Mária, ktorá práve prechádzala okolo a nakukla do kaplnky, prosebníka zbadala i spoznala. Okamžite utekala na poschodie za slečnou Jaricotovou, ráznym dotykom pleca ju vytrhla z modlitby pred svätostánkom a polohlasne povedala:
„Curé d’Ars!“
Paulína na ňu hľadela ako bez ducha. Preto zreteľnejšie zopakovala: „Farár Vianney sa modlí pred relikviou svätej Filomény.“
To Paulínu okamžite zburcovalo. Pochopila, že milostivého kňaza jej posiela sám Boh, a preto najrýchlejšie, ako jej choré srdce a opuchnuté nohy dovolili, kráčala za mladšou sestrou. Práve keď sa blížila k oltáriku svätej Filomény, abbé Vianney sa zodvihol.
Spoznal Paulínu a pravicu, ktorú k nemu vystierala, chytil do oboch dlaní. Nemusela mu hovoriť o svojej biede. Aj teraz vedel, čo ju trápi. Ako vždy.
„Ach, sestra moja!“ povedal dobrotivo. „Boh dopustil túto veľkú skúšku…“
Pod pohľadom jeho modrých očí sa Paulínino srdce znovu upokojilo. Jej vôľa sa sklonila pred tou Božou.
„A vy ste všetko s vierou prijali. Až v nebi pochopíte dobrý zámer nášho Učiteľa, i keď teraz sa zdá byť krutý. Sám vám vysvetlí, prečo to všetko. A my sa mu z celého srdca poďakujeme.“
Ako vyslovoval tieto slová, uvedomil si, že platia aj pre neho samotného. Svojmu spovedníkovi pátrovi kapucínov Leonardovi sa predsa chystal vyznať a priznať dôvod svojej návštevy – a síce, že ho ten obrovský nápor mnohých tisícov hriešnikov pred spovednicou často unavuje. Už teraz pritom vedel, akú odpoveď dostane: „Stali ste sa farárom, syn môj – a farárom musíte aj ostať!“ A preto už teraz vo svojom srdci odovzdane hovoril Bohu „ďakujem“.
Ešte raz stisol Paulíne ruku a pobral sa na odchod. A ona bola zrazu schopná z najväčšej hĺbky srdca prijať nevyspytateľnú, závojom zahalenú Božiu vôľu.
Napriek tomu, že to bolo stále ťažšie, pretože mnohých veriteľov už jednoducho nedokázala uspokojiť. Zlé tlaky a muky neustupovali. Keďže nebola schopná zaplatiť, očierňovali ju. Šírili sa fámy, že bohatá slečna Jaricotová stále vlastní skryté poklady a obrovský majetok, ktorý všetkým zamlčiava. A to nielen vďaka živému ružencu, ako sa povrávalo už skôr. Vraj aj pri kúpe nehnuteľností a obchodných transakciách odjakživa pamätala na svoje vlastné obohatenie. Ľudia nedokázali pochopiť, že jediným jej bohatstvom sú Božie milosti. Ak aj niečo poukazovalo na to, že za tichou nenávistnou kampaňou stojí Gustave Perre a jeho spoločníci, Paulína je vraj sama sebe na vine. Údajne len vzbudzovala dojem, že milodary ďalej rozdeľuje, pričom v skutočnosti sa sama obohacovala – a chudobných pripravila o posledné, čo mali.
