Exkluzívne pre členov SSV.
Hlavným hrdinom románu Prázdne ruky je Berno z Reichenau (1008 – 1048), mních z ríšskeho opátstva v Prüme. Kráľ Henrich II. ho neočakávane vymenoval za opáta kláštora v Reichenau na Bodamskom jazere, ktorého niekdajšia sláva hlboko upadla. Zdalo sa, že Berno, skôr učenec a hudobník, nemal na prvý pohľad nijaké predpoklady na tento ťažký úrad. No životné skúšky a prezieravá múdrosť urobili z neho dobrotivého a chápajúceho otca svojich mníchov i obyvateľov ostrova, ktorí si ho už počas života ctili ako svätca. Vo svojom krátkom, ale požehnanom živote sa stretol s mnohými mocnými tohto sveta, obdivujúcimi jeho neochvejnú oddanosť Bohu a lásku k pravde.
Rozprávanie nechce byť vedeckým dielom. Pokúša sa len na historickom podklade a s básnickou slobodou oživiť históriu jedného človeka a jeho okolia. Stretnutie s Bernom sa môže stať darom pre toho, kto pochopí, že opátova cesta je aj jeho vlastnou cestou. Veď, čo môžeme Bohu priniesť viac ako svoje prázdne ruky?
Kto by sa chcel o opátovi Bernovi dozvedieť viac, nech ho v rozprávaní Dokonalá sloboda sprevádza až do jeho smrti v roku 1048.
Ukážka z knihy
„Gróf Wolfrad, v mene opátstva Panny Márie z Augie chcem vášho syna Hermana zasvätiť nášmu Pánovi ako obláta. Navrhujem toto zasvätenie len pod podmienkou, že sa Herman neskôr bude môcť sám slobodne rozhodnúť a z vlastného presvedčenia ho zrušiť. Brat prior, priveďte pani Hiltrúdu, Hermana a Vica. Na úkon zasvätenia sa odoberieme do kostola. Postarajte sa, aby sa prechodne prerušili práce!“
Nízkou bočnou bránou vstúpili do chrámového priestoru. Pani Hiltrúda vzala dieťa z Vicových rúk. Poprosila:
„Chcela by som Hermana zaniesť k oltáru sama.“
S mlčanlivou úctou pozorovali muži, opát, prior, Vico a stavební robotníci, ako pod tiažou ochrnutého dieťaťa, ktorékedysi nosila pod srdcom, ťažko kráčala dlhou chrámovou loďou až k hlavnému oltáru. Hlavička dieťaťa spočívala na matkinom ramene. Nikto z mužov sa ju neodvážil podoprieť. Aj samému Altshausenskému zvlhli oči, keď videl namáhavú chôdzu pani Hiltrúdy. Tušil aspoň niečo z veľkosti jej lásky? Pred oltárom sa pani Hiltrúda hlasným, i keď trocha rozochveným hlasom modlila:
„Pane Ježišu Kriste, tebe a tvojej Matke zverujem toto dieťa svojho srdca! Odteraz vám bude patriť celkom zvláštnym spôsobom. Pomôžte môjmu Hermanovi a urobte z neho dobrého človeka.“
Potom položila dieťa do rúk opáta a povedala: „Opát Berno, opatrujte moje dieťa. Buďte mu otcom! Len Boh vie, čo ma táto chvíľa stojí.“
Berno pokľakol pred ochrnutým dieťaťom, ktoré v jeho náručí spočívalo ako bezvládny uzlíček, na oltárne stupne. Tvárou v tvár k utrpeniu matky sa pred Bohom cítil malý a bezmocný. Vedel, že má prázdne ruky, že sám nič nezmôže. Zriedkakedy si tak jasne uvedomoval svoje hranice. Preto matku, dieťa i seba bezpodmienečne odovzdal do Božích rúk.
