Chudobnému zemanovi, ktorý vo dne v noci číta rytierske romány, až sa z nich napokon pamätie, skrsne v hlave nápad obnoviť starodávne potulné rytierstvo. Dá si meno Don Quijote a vo zvyškoch starých brnení svojich predkov sa na svojom vychudnutom koni, v spoločnosti sedliaka Sancha Panzu (ktorého považuje za zbrojnoša) a s mysľou ustavične upätou k panej svojho srdca, slečne Dulciney z Tobosa (ktorá je v skutočnosti len obyčajnou dedinskou kraviarkou), vydá na cestu, aby konal hrdinské skutky. Na svojej dobrodružnej výprave prežíva rozličné komické a trápne príhody, ktoré si svojou bujarou fantáziou a za prísneho dodržiavania rytierskych pravidiel podľa seba prekladá ako veľkolepé dobrodružstvá, kúzla alebo čary, ale pritom mu úplne chýba kritické myslenie a uvedomenie, že sa všetky jeho „hrdinské“ činy v skutočnosti obracajú proti nemu a že je všetkým na posmech.
Španielsky spisovateľ Miguel de Cervantes Saavedra, pochádzajúci zo schudobnelej šľachtickej rodiny, napísal toto svoje vrcholné dielo, ktoré môžeme právom nazývať ako nadčasové, na prelome 16. a 17. storočia. Je výsmechom nielen rytierskych románov, ale aj rytierstva ako takého, a tým aj feudálneho povedomia, kritikou vládnucej triedy v Španielsku, tyranského absolutizmu, pochybných vojenských dobrodružstiev a moci duchovenstva.
Ukážka z knihy
Nie je to dávno, čo v istej dedine v Manchi, ktorej meno nechcem spomenúť, žil rytier, jeden z tých, ktorí majú piku v stojane, starodávny štít, chudú kobylu a poľovníckeho chrta. Jedával častejšie ollu, v nej viac hovädziny ako baraniny, naložené mäso skoro každý deň na večeru, v sobotu praženicu na slanine, v piatok šošovicu a v nedeľu na prilepšenie nejaké to holúbä. A na toto išli tri štvrtiny jeho príjmov. Ostatok minul na kabátik z hodvábu, na sviatočné dlhé zamatové nohavice a zamatové pantofle a nebodaj aj na vyberané jemné súkna, ktorými sa pýšil v robotné dni. V dome mal gazdinú, ktorej už minulo štyridsať, neter, ktorá ešte nemala ani dvadsať rokov, a sluhu na poľnú i domácu prácu, ktorý mu sedlal kobylu aj narábal záhradníckym nožom. Náš rytier nemal ďaleko do päťdesiatky: bol urastený, v tele suchý, v tvári chudý, veľký ranostaj a priateľ poľovačky. Podajedni vravia, že mal prímenie Quijada alebo Quesada (lebo v tomto sa akosi rozchádzajú spisovatelia, ktorí o tejto veci píšu), hoci za najpravdepodobnejšie možno pokladať, že sa volal Quijano. No na tom v našej rozprávke veľmi málo záleží. Stačí, keď sa v rozprávaní o ňom neodchýlime ani na piaď od pravdy.
Nuž, hodno vedieť, že tento rytier, o ktorom tu hovoríme, sa vo voľných chvíľach (čiže väčšinu roka) oddával čítaniu rytierskych románov, a to tak horlivo a s toľkou záľubou, že temer celkom zabudol na poľovačky a aj na spravovanie svojho majetku. A jeho náruživosť a spochabenosť za nimi zašla tak ďaleko, že odpredal veľa jutár svojich rolí, aby si mohol kúpiť rytierske romány na čítanie. A tak nanosil do svojho domu všetky romány, ktoré len zohnal. No zo všetkých ani jeden sa mu tak veľmi nepáčil ako romány, ktoré zložil slávny Feliciano de Silva. Jasnosť jeho prózy a tie jeho pomotané výroky zdali sa mu perlami, najmä keď čítal ľúbostné reči a listy s výzvami, v ktorých na mnohých miestach nachádzal napísané: „Úmysel krivdy nezmyselnej natoľko podrýva moju myseľ, že nie ver’ bez zmyslu ťažkám si na Vašu krásu.“ Alebo keď čítal: „Vznešené nebesá, ktoré Vašu božskosť božsky umocňujú hviezdami, činia Vás záslužnou zásluhy, ktorú si zaslúži Vaša Vysokourodzenosť.“
Z takýchto vetičiek náš úbohý rytier prichádzal o rozum a umáral sa, aby ich pochopil a vylúpol z nich zmysel, ktorý by nebol vylúpol a pochopil ani sám Aristoteles, keby len preto náročky vstal z mŕtvych. Nechápal, ako je možné, že don Belianís rozdal a utŕžil toľké rany, lebo hútal, že i keby ho boli liečili tí najlepší majstri, musel by mať tvár i celé telo priam posiate jazvami a znakmi. No jednako vychvaľoval spisovateľa, že končí svoju knihu prísľubom ďalších dobrodružstiev bez konca-kraja. A neraz ho pochytila túžba schytiť pero a dokončiť do litierky, čo sa tam sľubuje. A určite by to aj urobil a aj by sa mu to podarilo, keby mu v tom nebránili iné vážnejšie a dobiedzavé myšlienky.
Často sa škriepil s miestnym farárom (ktorý bol človek učený a graduovaný v Sigüenze), kto bol lepším rytierom, či Palmerín Anglický alebo Amadís Galský. No majster Mikuláš, miestny holič, hovorieval, že ani jeden z nich sa nevyrovná rytierovi Febovi. A vraj ak už niekoho možno k nemu prirovnať, tak len dona Galaora, brata Amadísa Galského, lebo ten mal také vlastnosti, že bol súci na všetko: nebol vraj taký okúňavý ani taký uplakanec ako jeho brat a čo do odvahy celkom sa mu vyrovnal.
Slovom, náš rytier sa tak zahĺbil do svojich kníh, že pri nich presedel celé noci od mrku do svitu a celé dni od svitu do mrku. A tak sa stalo, že mu od ustavičného bdenia a večného čítania vyschol mozog a napokon prišiel o rozum. Fantázia mu prekypovala všetkým tým, čo čítal v knihách, všelijakými čarami, ruvačkami, bitkami, výzvami na súboj, zraneniami, zaliečaniami, láskami, útrapami a nemožnými hlúposťami. A tak sa mu to všetko zavŕtalo do mozgu, že pre neho bola pravdou celá tá trepanina vyhútaných výmyslov, ktoré čítal, ba napokon nebolo preň ani pravdivejšej príhody na svete.
