Božská komédia patrí medzi najdôležitejšie diela svetovej literatúry a Dante je považovaný za otca talianskeho jazyka. Napísal ju pravdepodobne v rokoch 1304 – 1307 a 1321. Dante bol presvedčený, že má poslanie ukázať ľudstvu cestu obnovy a spásy. Poslušný Božej vôli má vykonať cestu do troch záhrobných ríš, preskúmať všetko zlo sveta, ktoré sa sústreďuje v Pekle, nájsť cestu očisťovania v Očistci, vystúpiť do neba až k priamemu videniu Boha v Raji. Je tretím mužom, ktorý uskutočnil ako živý cestu do záhrobia: po Eneovi, ktorý bol predkom zakladateľov Rímskej ríše, a po svätom Pavlovi, ktorý postavil základy kresťanskej viery. Jeho poslanie má miesto povedľa nich, pretože Dante má ukázať cestu obnovenia ríše a Cirkvi. Komédia si berie za vzor biblické prorocké knihy a Zjavenie svätého Jána. Danteho cestou sú dejiny jeho osobného vykúpenia ako jednotlivca, predstavuje však aj celé ľudstvo, ktoré kráča smerom k svojmu kolektívnemu vykúpeniu. Kompletné dielo vychádza v brilantnom preklade romanistov Jozefa Felixa a Viliama Turčányho, ilustráciami jednotlivé časti dopĺňa akademický maliar Miroslav Cipár.
Jozef Felix (1913 – 1977), literárny kritik, prekladateľ a spisovateľ, dokázal svoj neutíchajúci obdiv k literatúre i románskej kultúre pretaviť nielen do vlastných autorských textov, ale aj do prekladov a pedagogickej činnosti. Učiteľ telom i dušou vychoval na Slovensku celý rad vynikajúcich romanistov a dokázal ich strhnúť na lásku k slovu. Ako literárny redaktor sa zaslúžil o vydanie svetovej klasiky v slovenčine, ako prekladateľ sa podpísal pod 51 diel takých významných autorov, akými boli Miguel de Cervantes, Victor Hugo, Moliére, Honoré de Balzac či Jules Verne. Vo svojej práci náročný a poctivý, s vyhraneným názorom na literatúru, ovplyvnil slovenskú literárnu kritiku i myslenie o preklade.
Viliam Turčány (*1928), prekladateľ a básnik, sa po celý život hrá so slovom i rýmom. Na spoluprácu pri preklade Božskej komédie ho pozval jeho učiteľ Jozef Felix. Tomuto veľdielu venoval tri desaťročia svojho tvorivého života a dal mu punc básnickej i odbornej dokonalosti. Vďaka čistote a harmónii, no predovšetkým ľahkosti jeho verša je označovaný za virtuóza slova či božieho básnika, ktorého materinským jazykom je jazyk básnický. Literatúra, a najmä poézia, sa mu stala celoživotnou láskou, vníma ju a tvorí nielen v kontexte vecí vznešených, ale aj tých najvšednejších. Okrem rozsiahlej básnickej tvorby či odborných prác publikoval preklady klasických talianskych básnikov a výbery francúzskej poézie.
Miroslav Cipár (*1935, Semeteš) patrí medzi najvšestrannejších, najneúnavnejších a najuniverzálnejších slovenských výtvarníkov. Jeho tvorivým životom sa vinie čiara, ktorá je azda dedičstvom drotárskych predkov. Zakorenený vo svojom domove i hodnotovom svete pozýva svojimi knižnými ilustráciami detských i dospelých čitateľov do kúzelného sveta fantázie. Jeho maľby nútia opustiť prvoplánové úvahy, pozdvihnúť myseľ vyššie, oslobodiť sa od miesta i času a premýšľať nad veličinami, ktoré nás prevyšujú. Zdanlivo striedme, no vo svojej podstate mimoriadne obsažné čiernobiele ilustrácie plné príbehov sú, ako napokon všetky majstrove diela, výsledkom intenzívneho štúdia, poctivého uvažovania a ohromnej fascinácie z Danteho Božskej komédie.
Ukážka z knihy
Jozef Felix (1913 – 1977), literárny kritik, prekladateľ a spisovateľ, dokázal svoj neutíchajúci obdiv k literatúre i románskej kultúre pretaviť nielen do vlastných autorských textov, ale aj do prekladov a pedagogickej činnosti. Učiteľ telom i dušou vychoval na Slovensku celý rad vynikajúcich romanistov a dokázal ich strhnúť na lásku k slovu. Ako literárny redaktor sa zaslúžil o vydanie svetovej klasiky v slovenčine, ako prekladateľ sa podpísal pod 51 diel takých významných autorov, akými boli Miguel de Cervantes, Victor Hugo, Moliére, Honoré de Balzac či Jules Verne. Vo svojej práci náročný a poctivý, s vyhraneným názorom na literatúru, ovplyvnil slovenskú literárnu kritiku i myslenie o preklade.
Viliam Turčány (*1928), prekladateľ a básnik, sa po celý život hrá so slovom i rýmom. Na spoluprácu pri preklade Božskej komédie ho pozval jeho učiteľ Jozef Felix. Tomuto veľdielu venoval tri desaťročia svojho tvorivého života a dal mu punc básnickej i odbornej dokonalosti. Vďaka čistote a harmónii, no predovšetkým ľahkosti jeho verša je označovaný za virtuóza slova či božieho básnika, ktorého materinským jazykom je jazyk básnický. Literatúra, a najmä poézia, sa mu stala celoživotnou láskou, vníma ju a tvorí nielen v kontexte vecí vznešených, ale aj tých najvšednejších. Okrem rozsiahlej básnickej tvorby či odborných prác publikoval preklady klasických talianskych básnikov a výbery francúzskej poézie.
Miroslav Cipár (*1935, Semeteš) patrí medzi najvšestrannejších, najneúnavnejších a najuniverzálnejších slovenských výtvarníkov. Jeho tvorivým životom sa vinie čiara, ktorá je azda dedičstvom drotárskych predkov. Zakorenený vo svojom domove i hodnotovom svete pozýva svojimi knižnými ilustráciami detských i dospelých čitateľov do kúzelného sveta fantázie. Jeho maľby nútia opustiť prvoplánové úvahy, pozdvihnúť myseľ vyššie, oslobodiť sa od miesta i času a premýšľať nad veličinami, ktoré nás prevyšujú. Zdanlivo striedme, no vo svojej podstate mimoriadne obsažné čiernobiele ilustrácie plné príbehov sú, ako napokon všetky majstrove diela, výsledkom intenzívneho štúdia, poctivého uvažovania a ohromnej fascinácie z Danteho Božskej komédie.
Úryvok
PEKLO
Spev prvý
(1. až 25. tercína)
1 Do stredu dráhy životnej som vkročil,
keď obklopil ma temný priestor lesný,
pretože prv som z pravej cesty zbočil.
4 Ach, preťažko aj vysloviť, jak desný
a drsný les ma obkolesil vtedy,
bo pri spomienke znovu strach ma tiesni.
7 Len smrť ak vrhá do trpkejšej biedy!
No, pre dobro, čo tiež som tam bol zhliadol,
rozpoviem všetko ako pri spovedi.
10 Sám neviem rieknuť, ako som ta vpadol:
natoľko v spánku tonul som v tom čase,
keď z pravej cesty spustil som sa nadol.
13 No, na úpätie vrchu príduc zase,
kde onen údol v rovinu sa norí,
pred ktorým dosiaľ srdce sa mi trasie,
16 vzozrel som hor; a vtedy štít tej hory
odetý lúčmi planéty sa zjavil,
tej, ktorá priamo vodí všetky tvory.
19 A hoci strach mi celkom nepoľavil,
jazero srdca tíšina už hladí –
keď noc v tak veľkej úzkosti som strávil.
22 A ako ten, čo bez dychu a vlády
z vĺn vyviazne, no ledva tkne sa súše,
k zlým vodám späť sa obráti a hľadí,
25 tak i môj duch, čo vzrušený vpred kluše,
jednako späť sa pozrie do údolia,
čo nevydalo nikdy živej duše.
Komentár k prvej tercíne z kantiky Peklo
1 Do stredu dráhy životnej som vkročil. – Do 35. roku svojho života, čiže do roku, ktorý Dante pokladal za prirodzený stred, za vrcholný bod („lo punto sommo“) normálneho ľudského veku (porov. Conv. IV, XXXIII, 6 – 10 a biblický výrok: „Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov,“ Žalm 90, 10). Keďže vieme, že sa Dante narodil 18., resp. 31. mája 1265, jeho fiktívna púť troma záhrobnými ríšami spadala by teda – podľa úsudku viacerých komentátorov Božskej komédie – do roku 1300, čo bol rok slávneho jubilea, vyhláseného pápežom Bonifácom VIII. Táto skupina danteológov preskúmala aj iné Danteho časové narážky (porov. v tomto speve v. 37 – 43, Inf. XV, 49 – 51 atď.) a spresnila chronológiu tejto cesty: Dante zablúdil v „temnom lese“ na Zelený štvrtok 7. apríla 1300 a jeho vlastná púť záhrobím sa začala na Veľký piatok 8. apríla 1300 (porov. E. Moore, Gli accenni al tempo nella Divina Commedia, Florencia 1900). Oproti tomu druhá časť komentátorov, ktorá znovu preskúmala nielen časové narážky, ale i rozličné Danteho „astronomické údaje“, roztrúsené v celej Božskej komédii, došla k názoru, že začiatok Danteho cesty treba položiť do 25. marca 1300, resp. 1301. (Od 25. marca, čiže ab incarnatione počítal sa vo Florencii letopočet, tento dátum sa pokladal za výročný dátum vtelenia i smrti Kristovej atď.) Z prác, stavajúcich sa za rok 1301, spomeňme aspoň: Walter a Teresa Parri, Anno del viaggio e giorno iniziale della Commedia, Florencia 1956. (Tam aj príslušná bohatá literatúra.) V otázke datovania Danteho záhrobnej púte – ináč otázke nie tak bezvýznamnej, ako by sa zdalo – nedospelo sa teda ku zhode. Len z praktických príčin sme sa priklonili k názoru prvému. –
2 temný priestor lesný. – Povestný Danteho „temný les“ („selva oscura“), viacvýznamový symbol: v širšom význame podľa zhodnej mienky najstarších komentátorov „nerestný svetský stav“ (Benvenuto da Imola), „nerestný život“ (Jacopo della Lana), les nevedomosti a neresti, v ktorom sa stráca cesta pravdy a cnosti (Anonymus), v užšom význame Danteho vlastné mravné a intelektuálne poblúdenie. –
3 pretože prv som z pravej cesty zbočil. – Verš prekladáme podľa lekcie chè la diritta via era smarrita, čiže podľa tých moderných editorov, ktorí chápu spojku „chè“ vo význame „pretože“ (SDI, Porena, Momigliano a i.), a nie vo význame „takže“ (ako napr. Sapegno). –
