Závet pustovníkov sa odohráva na pozadí rozkladu Veľkej Moravy na prelome tisícročí. Vyobrazuje zápas pohanského a kresťanského sveta: prvý je predstavovaný žrecmi a pohanským vodcom Kupom, druhý kresťanskými svetskými mocnármi a pustovníkmi Beňadikom a Andrejom Svoradom. Skutočné historické postavy (napr. županov a vladykov, uhorského kráľa Štefana, pustovníkov) zasadzuje do reálneho historického obdobia a prostredia a vytvára pravdepodobný obraz minulosti. Okrem Skalky sa čitateľ ocitá v kláštore na Zobore či v starobylej Nitre.
Autor sa dobre orientuje v dobových historických prameňoch a čerpá z nich, hoci doba, o ktorej hovorí, je historicky veľmi nejasaná a dôveryhodnosť zachovaných prameňov mnohokrát otázna. Línia zápasu o kresťanskú budúcnosť slovanského obyvateľstva a snahy o svojbytnosť voči nemeckej rozpínavosti sa pretína s osobným duchovným zápasom fiktívnych postáv (Trud, Božeta, Kosenec). Zároveň rámcuje okolnosti života a smrti sv. Andreja Svorada a (najmä) sv. Beňadika, ku ktorým slúžila autorovi ako podklad a inšpirácia predovšetkým Maurova legenda. Ako literárny žáner vznikla legenda v období stredoveku. Obyčajne popisovala život svätcov, reálny základ bol však často dopĺňaný o fantastické prvky a motívy. Legenda opáta a biskupa Maurusa o sv. Andrejovi-Svoradovi a sv. Benediktovi je najstaršou uhorskou legendou v latinčine. Presný rok jej vzniku nepoznáme, no slúžila zrejme ako podklad k beatifikácii svätcov po ich smrti (svätý Andrej Svorad zomrel v roku 1031, svätý Benedikt ako mučeník asi v roku 1034).
Závet pustovníkov vťahuje čitateľa priamo do deja, „in medias res“. Dejová línia je plynulá, bez spomaľujúcich odbočení, autor čitateľa drží v napätí až do konca. Nechýbajú intrigy, sprisahanie, pomsta, vražda či ľúbostný motív, ako ani ukážka staroslovienskej liturgie. Vo všetkom však vidno Boží zámer a riadenie. Vplyvom zázračných udalostí sa zarytí pohania odvracajú od svojich božstiev a rituálov a obracajú sa na kresťanstvo. Postavy pustovníkov i kráľa Štefana I. sú vykreslené bezúhonne až nadpozemsky, ako prototypy svätých.
Závet pustovníkov vyšiel v Spolku svätého Vojtecha prvý raz v roku 1935 ako podielová kniha. Nové vydanie legendy po takmer 90 rokoch so štylistickou a gramatickou úpravou textu a pôsobivými ilustráciami robí knihu príťažlivou aj pre dnešného čitateľa.
Ukážka z knihy
V hlbokých lesoch Šumadije sa na peknej polianke zhromaždili vodcovia a zvyšky porazeného Kupovho vojska. Bola ich len hŕstka, lebo prestrašení bojovníci sa rozutekali k svojim šiatrom a dobytku, aj ľudia myjavského a tematínskeho vladyku sa tiež sklamaní hneď vydali na cestu domov.
Trud za nimi smutne hľadel, keď odchádzali. Srdečne sa s nimi rozlúčil. Tak rád by bol išiel s nimi. Srdce ho veľmi ťahalo za starým otcom, milým rodným krajom a – za Božetou. Túžbe srdca však nesmel, nemohol vyhovieť. Dobre vedel, čo ho doma čaká, lebo prísny Vencelín ho spoznal medzi odbojným vojskom. Srdce sa mu zvieralo pri myšlienke, čo bude s jeho starým otcom. Hoci ho rodáci ubezpečovali, že včas upozornia starého Kosenca na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí, Trud sa neuspokojil.
Znepokojený chmúrnymi myšlienkami zamyslene stál ako hosť medzi svojimi novými priateľmi na lesnej čistinke. Necítil sa však dobre, nebol medzi nimi doma. Veď nič spoločné ich neviazalo, len nenávisť proti novému kresťanskému učeniu. A v Trudovi tá nenávisť už ani nebola taká prudká. Bol rozhodnutý ísť bojovať spolu s kresťanmi, ako mu to velil i rozum a hlas svedomia, ale neúprosný otec a neblahé okolnosti ho zahnali do pohanského tábora, z ktorého by sa teraz tak rád vyslobodil. Ale predbežne nebolo preňho návratu.
„Či len uvidím niekedy môj rodný kraj a všetko, čo je mi v ňom drahé a milé?“
Takéto myšlienky vírili Trudovi hlavou, keď jeho pozornosť a pozornosť všetkých zhromaždených upútal zvláštny zjav.
Z prítmia hustého lesa sa vynoril vysoký plecnatý starší muž, odetý do dlhého nariaseného rúcha, za kantár viedol krásneho bieleho koňa.
Bol to hlavný žrec Kupovho vojska.
Privádzal obetné zviera.
Zhromaždení mu úctivo odstupovali z cesty, keď kráčal do stredu lesnej čistinky. Tam zastal i s obetným zvieraťom.
Žrec i krásny beloň hrdo zdvihli hlavy, keď uprostred čistinky ostali obkľúčení kruhom surových bojovníkov.
Zavládlo slávnostné, nemé ticho.
Všetci stíchli v očakávaní, čo im oznámi žrec ako vôľu ich boha vojny.
Žrec s veľkou obradnosťou zaviazal beloňovi oči a potom obuchom sekery, ktorú mu podali, mocným a dobre mierených úderom udrel koňa po čele. Omráčený kôň sa zakolísal, potom klesol na zem, divo sa triasol a trepal nohami. Žrec k nemu priskočil s mladíckou šikovnosťou a dýkou mu prerazil srdce. Krásne zviera strašne zachrčalo a bolo po ňom.
O autorovi
Ján Buday (1877 Trenčín – 1939 Mestečko, dnes Leopoldov) bol kňaz, spisovateľ, publicista a politik. Ako kňaz pôsobil v Rosine, Terchovej, Bošáci a Moravskom Lieskovom, ako profesor cirkevného práva na Teologickej fakulte v Bratislave. Bol nitrianskym kanonikom, rektorom seminára, neskôr hraďanským, žilinským, trenčianskym a katedrálnym archidiakonom.
Bol horlivým kňazom, ktorému išlo o sociálne pozdvihnutie veriacich, usporadúval prednášky a divadelné hry, zakladal spolky striezlivosti, vydával preklady domácich i zahraničných autorov. Sám písal ľudovýchovnú a náboženskú literatúru, životopisy svätých a cestopisy. V literárnej tvorbe používal pseudonymy (J. B. Bohuslavský, Dedinský kaplán, Pravdomluv). Založil časopis Duchovný pastier a prispieval aj do iných kresťanských periodík. Už od študentských rokov spolupracoval so Spolkom sv. Vojtecha, neskôr bol jeho podpredsedom (1927 – 1938) a predsedom (1938). Viaceré jeho diela vychádzali ako podielové knihy.
