„Svetlo, ktoré charita motivovaná láskou prináša do nášho sveta, nepochádza z neobnoviteľného zdroja energie. Čím viac tohto svetla do sveta vpustíme, tým ho bude viac, takže prežiari aj najtemnejšiu noc.“
Charita chápaná ako činorodá láska, ktorá človeka núti konať, má mnoho podôb. Hoci ju často vnímame najmä cez charitatívne organizácie, na jej počiatku vždy stoja drobné nezištné skutky jednotlivcov, ktorí neváhajú podať pomocnú ruku núdznym. Magnus MacFarlane-Barrow mnohé z týchto činov zahrnul do knihy, ktorú práve držíte v rukách. Sám sa pritom cíti ako žiak, ktorý sa umeniu štedrosti stále len učí a zakaždým nanovo žasne nad spontánnymi prejavmi lásky k človeku. A keďže z vlastnej skúsenosti vie, že skutky lásky menia život nielen obdarovanému, ale aj darcovi, povzbudzuje ich konať nás všetkých.
Ukážka z knihy
Dvanásťročná Yamakani sedí za chatrčou z hlinených tehál pokrytou slamenou strechou so svojimi dvoma mladšími bratmi, desaťročným Amosom a štvorročným Promisom, ktorý sa k nej túli. Po nedávnej smrti starého otca sa stala hlavou rodiny. Ukazuje nám ich vyprahnuté políčko na svahu vedľa domu. Dedina Chigona stojí na vysokom hrebeni, odkiaľ sa núkajú nádherné výhľady. V diaľke sa vlnia kopce Mozambiku v toľkých odtieňoch modrej, akoby ste sa dívali na vzorkovnicu farieb. Keby sa krása dala zavrieť do fľaše a predávať, týchto ľudí by nesužoval hlad ani zúfalstvo. Túto rodinu na čele s dvanásťročným dieťaťom však trápili ešte pred momentálnym obdobím sucha.
Yamakani sa nám pokúša vysvetliť, ako ťažko sa im žije, odkedy starý otec zomrel, a ako je to ešte horšie, odkedy prišli o úrodu: „Tento rok sme nezožali ani jedno celé vrece kukurice a tá sa nám minula už pred niekoľkými týždňami. Po vyučovaní chodievame na cudzie polia a hľadáme klasy, ktoré tam ostali po žatve. Je ich však veľmi málo.“
Vzhľadom na zúfalú situáciu v celom regióne sa čudujem, že sa im darí vôbec nejaké nájsť. Amos sa pozrie na veľký strom vedľa domu a hovorí, že prináša vzácne ovocie. Vzápätí však dodáva, že pri jeho zbere musia byť opatrní, keďže v korune žijú hady.
„Sú veľmi nebezpečné, preto sa k stromu nepribližujeme, ale ovocie sa snažíme zhadzovať kameňmi.“ A potom nám s istou pýchou vysvetľuje, že ovocie plánujú sušiť na streche, aby im vydržalo aj v nasledujúcich mesiacoch. Keby sme na vlastné oči nevideli ich bezútešnú situáciu, pripadali by nám ako deti kdekoľvek inde na svete, ktoré si vymýšľajú fantastické plány a hrajú sa na dospelých.
„Kaša, ktorú v škole dostávame od Mary’s Meals, je teraz často naším jediným poriadnym jedlom,“ priznáva Yamakani.
„Na raňajky nemáme nič – a veľa ráz ani na večeru –, takže chodievame spať hladní. Práve máme skúšky. Po vyučovaní je ťažké učiť sa, lebo si musíme hľadať jedlo, a keď sa zotmie, v dome nemáme svetlo. Ale skúšky sú to najdôležitejšie, pretože raz by som chcela byť zdravotná sestra – pôrodná asistentka,“ usmieva sa Yamakani a braček Promise jej sadá na kolená.
Celý týždeň križujeme južný región hladujúcej krajiny, ktorú trápi sucho vyvolané El Niñom, a navštevujeme jednu zúfalú rodinu za druhou. Pred domom Lucie Tiedzeovej, matky šiestich detí, leží na špinavom starom vreci kôpka orechov, aké som doteraz nevidel. Sú veľké ako golfové loptičky. Lucia trvá na tom, že jeden otvorí, aj keď naliehame, aby to nerobila. Pod hrubou nejedlou šupkou sa skrýva žalostne malé jadro.
„Zbieram ich v lese,“ vysvetľuje. „Tento týždeň je to náš jediný pokrm.“
Jej druhý syn Chimuza, pekný štrnásťročný chlapec s bystrými očami, sedí s ňou pred ich domom v dedinke Mchenga, ktorá sa nachádza na horúcich pláňach okresu Chikwawa. Keďže leží takmer na úrovni mora, ide o najnižšie položené miesto Malawi. Dokonca aj uprostred zimy je tam horúco. Rozsiahle záplavy, ktoré v tom roku postihli krajinu, zaplavili značnú časť pláne. Po rekordných lejakoch sa Shire a s ňou ďalšie rieky valili dolu strmým zrázom a odnášali so sebou domy, úrodu a iné veci, od ktorých závisí život týchto ľudí. Dnes o záplavách svedčia iba veľké praskliny v hlinených stenách niektorých domov a je ťažké si predstaviť, že k niečomu takému vôbec došlo. Po záplavách zažilo Malawi najsuchší rok za posledných tridsaťpäť rokov, takže chikwawské pláne sa zmenili na polopúšť.
„Tento rok sme zo svojho políčka získali iba jedno vrece kukurice a aj to sme už zjedli. Našou jedinou nádejou sú príležitostné práce, ale tých je teraz veľmi málo. Občas ideme pracovať k niekomu na pole spoločne ako rodina. Za celý deň zarobíme 500 kwách (30 eurocentov),“ trpezlivo vysvetľuje Lucia.
Na návštevy Malawi v tomto ročnom období som sa vždy tešil. Bývalo to obdobie hojnosti, keď boli po žatve sklady kukurice aj detské brušká plné a malí farmári si mohli aspoň načas oddýchnuť od sústavného boja s hladom. Tento rok bol šokujúco odlišný. Situácia v malej vnútrozemskej krajine, ktorá sa v posledných rokoch prepadla takmer na dno poradia najchudobnejších krajín sveta, sa zrejme ešte zhorší.
„Po okolí sa potuluje hlad,“ hovorí Malita, jedna z Luciiných susediek, a vysvetľuje, že jej manžel išiel zbierať tŕstie, z ktorého pletie rohože. Pozýva nás, aby sme sa na jednu z nich posadili.
„Výroba jednej mu zaberie celý deň a na trhu ju predá za asi 500 kwách. Týždenne predáme asi tri. Pestujeme cirok a bavlnu, ale tento rok sa nám pre veľké horúčavy nič neurodilo.“
Chimuza nám dáva najavo, že by rád zmenil tému. Už sa nechce baviť o ich zúfalej námahe získať jedlo. Jeho matka Lucia sa chváli, že je najlepším žiakom dedinskej školy.
„Chcem byť lekárom, aby sa ľudia z okolia dostali rýchlejšie k pomoci.“
Jeho rozžiarená tvár a nadšenie nás všetkých vzpruží a sme si istí, že sa mu sen splní. Potom sa však pozrie na kôpku orechov na vreci.
„Hlad mi robí starosti. Bojím sa o svojich mladších súrodencov, pretože veľmi zoslabli. Čo si počneme? Chcel by som, aby moji bratia a sestry mali dobrý život. Učím sa rád. Zajtra ma čaká skúška z angličtiny. Bojím sa, že zo-
mrieme. Hlad nás môže zabiť.“
Yamakani a Chimuza sú dôvodom, pre ktorý charitatívne organizácie ako tá naša pokračujú vo svojej činnosti.
