Prvý príťažlivý román z trilógie nemeckej spisovateľky Marie Calasanz Ziescheovej privádza čitateľa na ostrov Reichenau, kde sprevádza biskupa Pirmina na jeho neustále sa meniacom putovaní. Ôsme storočie ako búrlivé obdobie plné vojen a povstaní, kedy sa na príkaz vládcu Franskej ríše, majordóma Karola Martela, vydáva na cestu s cieľom založiť kláštor v dnešnom Reichenau, robí z jeho misií veľmi dobrodružné a nebezpečné putovanie. Biskup Pirmin je vo svojich misiách úspešný, stáva sa opátom novo vytvoreného kláštora, no už po troch rokoch ho musí opustiť a putovať ďalej. Ostáva s ním však intenzívne duchovne spätý. Putuje po krajine, no kamkoľvek sa na svojich cestách pohne, vždy má jediný cieľ: postaviť ľuďom príbytky a prinášať im zvesť o Bohu. Jeho neľahký osud je prerozprávaný pútavým beletristickým jazykom na reálnom historickom pozadí.
V Spolku svätého Vojtecha vyšli aj ďalšie dve publikácie Dokonalá sloboda a Prázdne ruky, ktoré voľne nadväzujú na Pútnika Pirmina.
Ukážka z knihy
Gróf Markvart síce oznámil svoj príchod, ale na dvorci sa míňali dni v rovnakom rytme sedliackej práce bez toho, že by sa očakávaný pán objavil. Pirmin videl, že húfik utečencov sa stáva pre dvor záťažou. Nikto sa neodvážil prejaviť nesúhlas s toľkými jedákmi, ale na dobrej tvári pani Agáty sa prehlbovali vrásky. „Ak príde gróf Markvart, poprosím ho, aby poslal do dvorca potraviny, inak by sa mohlo stať, že ak bude nastávajúca zima krutejšia než obyčajne, títo dobrí ľudia budú kvôli nám trpieť núdzou,“ zaumienil si v duchu Pirmin. Keď sa v dome a na dvore naskytla nejaká väčšia práca, prikladali mnísi aj ostatní utečenci ruku k dielu, ako len mohli. Dokonca ani Hamar nemohol neprechovávať voči Pirminovi určitú úctu, keď videl, že sa nevyhýba žiadnej práci. Ženy spomedzi utečencov pomáhali v dome a v stajniach a večer s pradením. Pirmin s radosťou zistil, aký dobrý a vrúcny vzťah sa vyvíja medzi pani Agátou a Zuzanou. Raz večer sa prechádzal Pirmin so psom, ktorého mu pán Walter daroval, po vychodených poľných cestách medzi holými jesennými poľami. Z blízkych hôr ho zdravil pestro sfarbený les. Čoskoro opadnú posledné listy. „Ak Pán Boh dá, čoskoro už budeme na hrade Markvart.“ Zo sivomodrého neba sa medzi hlboké brázdy vrhol dolu za korisťou jastrab. Áno, tak prudko kedysi mladého šľachtica Pirmina ukoristil božský Jastrab. Práve keď chcel vstúpiť do vojska, získať slávu a česť na bojovom poli, ako blesk ho zasiahlo Božie volanie a nevyliečiteľne ho poranilo. Nemohol uniknúť, hoci sa spočiatku zúrivo bránil. Zastavil sa. „Som tvoja korisť, Pane, a nechcem byť ničím iným. Chcem patriť len tebe, ty si môj lénny pán! Dvakrát si mi vzal všetko z rúk – otcovský dom, moje opátstvo, áno, celú vlasť. Nene¬chaj ma tápať v nevedomosti, čo vlastne odo mňa chceš, ako a kde ti mám slúžiť? Ty si, Pane, vložil do môjho srdca nepokoj, ktorý pre teba žiada čoraz viac. Prosím ťa, daj, nech spoznám, čo odo mňa chceš!“ Má byť odpoveďou na jeho prosbu skupinka jazdcov, ktorá zrazu vyrazila z lesa a predierala sa nízkymi krovinami? Pirmin chytil štekajúceho psa za kožuch. Nehybne a vzpriamene pozoroval blížiaci sa zástup. Viedol ho statný rytier v drahocennom tmavom odeve na koni s bohato zdobenou uzdou. Tesne pred Pirminom prudko zastavil. Z ušľachtilej podlhovastej tváre hľadeli na mnícha v úbohej kutni dve sivé oči. „Vy ste kňaz Pirmin, však?“ „Áno, pane,“ odpovedal mních jednoducho a ľavicou pohladil po nozdrách žrebca, ktorý sa plašil, keď zbadal psa. „Môžem azda pozdraviť urodzeného pána grófa Markvarta, našu veľkú nádej?“ Muž skĺzol zo sedla, chvíľu Pirmina mlčky pozoroval a potom ho pevne objal. „Buďte vítaní, vy aj vaši ľudia, na hrade Markvart, otec Pirmin! Čo je moje, je i vaše.“
