Dokument odpovedá na mnohé žiadosti prezentované Apoštolskej stolici biskupmi a kňazmi, ale aj lekármi a členmi nemocničného personálu. Ohľadom eutanázie zostávajú v platnosti princípy potvrdené predchádzajúcimi pápežmi, no pokroky v medicíne počas neskorších rokov osvetlili nové aspekty samotnej eutanázie, ktoré si vyžadujú ďalšie upresnenia na etickej úrovni.
Dokument pripomína hodnotu ľudského života, založenú na náuke o stvorení. Venuje sa spresneniu významu v slovnej zásobe kresťanskej etiky, kde jednoznačne odsudzuje skutok eutanázie ako porušeniu Božieho zákona; urážky dôstojnosti ľudskej osoby; zločinu proti životu a atentátu na ľudskosť. Kresťanská náuka však nemôže ignorovať problémy, pred ktoré nás stavia utrpenie a ťažká choroba, a preto sa venuje aj morálnym problémom, s ktorými je spojené používanie analgetík. Vysvetľuje hlavné morálne princípy, ktoré riadia primerané užívanie terapeutických prostriedkov v priebehu ťažkých chorôb a v bezprostrednej blízkosti smrti. Text končí krátkou odvolávkou na kresťanský zmysel smrti a pozvaním pre všetkých, ktorí pracujú v zdravotníckej oblasti, aby službe chorým a zomierajúcim dali k dispozícii celú svoju kompetenciu a lásku.
Nech publikácia tohto zväzku napomôže všetkým, ktorí sa venujú daným problémom a predovšetkým tým, ktorí sú činní v službe chorým a zomierajúcim.
Ukážka
Kresťanstvo, ako je známe, vidí intímny a plný zmysel smrti vo svetle nadprirodzenej skutočnosti: život kresťana je účasťou na samotnom živote Boha, ktorý má počiatok na zemi v krste, a naplno rozkvitá vo videní Boha. Preto smrť, dôsledok hriechu, je koncom pozemskej skúšky, nie života – toho nadprirodzeného života, ktorý kresťan žije aj pred smrťou; smrť je transitus a začiatok večnosti. Ak už takto kresťan víťazí s Kristom nad smrťou (porov. 1 Kor 15, 55), úplné víťazstvo príde, keď aj samotné telo bude znovu oživené a oslávené tak, ako telo Kristovo (porov. Fil 3, 21). V tejto perspektíve význam smrti nie je naturalistický, ale duchovný, teda etický a soteriologický. Myslenie Cirkvi vkladá myšlienku smrti do rámca náuky o dedičnom hriechu (porov. Gn 3), pretože Boh nie je pôvodcom smrti; okrem toho ponúka víťazstvo nad smrťou v Pasche Krista, Božieho Syna, ktorý svojím vtelením núka vlastnú smrť ako poslušnosť, z ktorej vyviera vzkriesenie, a z neho sa rodí dar vzkrieseného života pre všetkých ľudí, ktorí majú na tomto víťazstve účasť.
Katolícka eschatológia nám hovorí, že každý vykúpený má počas pozemského života účasť na viere a sviatostiach – počiatočným spôsobom i na vzkriesenom živote Ježiša Krista – a je povolaný ku konečnému vzkrieseniu. Veriaci je teda od okamihu vykročenia na cestu viery povolaný víťaziť nad smrťou, majúc vo sviatosti účasť na Božom živote, ktorý existuje v osobe spoliehajúcej sa na zomrelého a vzkrieseného Krista, prítomného v Cirkvi. Je tiež povolaný mať v momente vlastnej smrti účasť na smrti Krista, a urobiť zo svojej pozemskej skúsenosti svedectvo o poslušnom prijatí Kristovej vôle, i obetu svojich trápení a svojej smrti – kým je ešte nažive a v okamihu prechodu, predovšetkým ak je pri vedomí, a zároveň je povolaný počas pozemského putovania spolu s bratmi vo viere radostne žiť kresťanskú nádej.
