František Život

Ukážka z knihy

Niektoré chvíle patrili k najkrajším okamihom môjho života. Na tých prašných uličkách som aj ja našiel Pána, ktorý mi hovoril, aby som neopúšťal tieto úbohé duše. Ale boli to aj chvíle, keď som mohol počúvať ich príbehy, prijať pozvanie do ich obydlí, aby som s nimi vypil šálku mate a prehodil pár slov, ako to robia starí priatelia. Nemyslite si, že to boli vždy zábavné príbehy a že sme tam boli na to, aby sme sa trocha zasmiali. Osušil som mnoho sĺz, pretože títo ľudia žili v biede, v domoch z tehál a plechu, uprostred potulných psov, bez pitnej vody. V týchto nešťastných štvrtiach vládla kriminalita a obchod s drogami. Deti ponechané samy na seba sa už od malička zapletali do predaja drog. Prítomnosť Cirkvi tam bola veľmi dôležitá a ešte aj dnes je potrebné, aby konala prevenciu, aby predovšetkým tých najmenších orientovala na svetlú budúcnosť, vzdialenú od foriem zla, ktoré kazia dušu. Aká je dôležitá práca Cirkvi na perifériách, najmä keď tam chýba štát! Kňazi a rehoľné sestry môžu svojou prítomnosťou i svojím slovom zmeniť situáciu a pomôcť predovšetkým tým najmladším nastúpiť na správnu cestu, aby sa nechytili do nástrah dramatickej špirály, ktorá navždy zničí ich život. 
Počúvať s trpezlivosťou a otvorenou mysľou týchto ľudí, rodičov v kríze, dievčatá a chlapcov ulice, môže naozaj zmeniť veci na lepšie. Skúsil som to na vlastnej koži, počúval som a hovoril, ešte aj dnes počúvam stovky ľudí, ktorí žijú na okraji spoločnosti.
O niekoľko rokov neskôr v roku 1997 ma apoštolský nuncius prekvapil po druhýkrát. Keď sa skončil obed ako všetky ostatné, dal priniesť tortu a na prípitok fľašu šampanského. Spýtal som sa, či má narodeniny. „Nie,“ povedal, „nemám narodeniny, toto je pre vás!“ Znova som zostal zaskočený, nerozumel som. Preto dodal: „Od 3. júna budete novým arcibiskupom koadjútorom Buenos Aires.“
Tým činom som získal právo nástupníctva, keď arcibiskup odstúpi z dôvodu veku. Žiaľ, kardinál Quarracino zomrel niekoľko mesiacov po tomto menovaní, prv než dovŕšil sedemdesiatpäť rokov, kánonický vek, v ktorom sa má biskup vzdať úradu. A tak som sa 28. februára 1998 zrazu ocitol na vedúcom poste veľkej arcidiecézy porteña.
Pri vykonávaní tohto chúlostivého úradu som mal jedinú veľkú prioritu – byť v službe argentínskeho ľudu, najmä toho, ktorý sa nachádza v zajatí biedy a chudoby. Bola to výzva a veľký dar môcť prinášať evanjelium Ježiša Krista jednak mocným, často hluchým, lebo boli zaujatí inými záujmami a čoraz „tekutejšou“ spoločnosťou; jednak posledným, Pánovým obľúbencom, ktorí ma veľa naučili očami, túžiacimi po láske a všetko absorbujúcim tichom. V týchto prekrásnych dňoch som stískal zvráskavené a zranené ruky hladných ľudí, ktorí sa celé dni nedotkli jedla. Ruky, ktoré kradli, aby mali dať čo jesť deťom, ruky, ktoré hľadali pomoc, aby mohli zmeniť život a stať sa lepšími. Hladil som tváre mladých i starých, opustených na lôžku na ulici bez akejkoľvek nádeje, tváre žien, ktorým ukradli dôstojnosť, tváre vydesených otcov a tváre matiek sužovaných ľahostajnosťou. Tváre detí, ktorým ukradli budúcnosť. A vo všetkých som vždy nachádzal jediného Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý je cesta, pravda a život.
Je to dar, všetci by to mali vedieť, všetci by to mali skúsiť. Zašpiňme si ruky, dajme zmysel svojej existencii tým, že budeme hľadať Boha uprostred chudobných, dotýkať sa ich rukami, pozerať sa im do očí. Keď sme medzi neviditeľnými našich miest, keď ich prijímame a podporujeme, máme z toho osoh a náš život sa stane lepším. Aj teraz, keď som ako pápež ďaleko od ulíc Argentíny, viem, že toto je spolu s modlitbou jediná cesta, ako po všetky dni cítiť Pánovu prítomnosť. Stačí jeden obed s chudobnými, stačí jedno stretnutie, jeden pohľad, aby sme našli potrebnú silu ísť vpred.