Publikácia pútavo odhaľuje biblický i historický význam jubilejných rokov v Cirkvi a prináša teologické podnety novodobých pápežov, ako načerpať z pokladov svätého roka v súčasnosti. Biskup Nitrianskej diecézy a cirkevný historik Viliam Judák sa v prvej časti knihy zameriava na jubileum v kontexte židovstva, najmä na odpustenie a zmierenie, ktoré je jeho podstatou. Objasňuje duchovný význam pútí, históriu hlavných pútnických ciest stredoveku, symboliku otvárania svätých brán i rituálov jubilejného roka, z ktorých sa mnohé zachovali podnes. Druhá časť publikácie prináša chronologický prehľad jubilejných rokov, historický kontext ich slávenia a mnohé zaujímavosti.
„Púť do Ríma má veľmi starobylý pôvod najmä v súvislosti so slávením určitých sviatkov, ako boli spomienky na apoštolov a mučeníkov. Mnohí tam prichádzali, aby získali odpustenie hriechov a omilostenie ,kľúčmi od raja svätého Petra‘.“
Viliam Judák
„Rím nie je hocijaké mesto, nikdy nebolo a nikdy ani nebude – v dobrom i zlom zostane jedinečným mestom na svete. Myslieť na Rím ako na mesto s osobitným povolaním nie je nezvyčajná myšlienka.“
Rino Fisichella
Ukážka z knihy
Židovský jubilejný rok
Aby sme pochopili určitú kontinuitu v dejinách spásy, je užitočné si pripomenúť, že židovský národ výrazom jubileum označoval „sviatok odpustenia“ alebo „rok odpustenia hriechu“.
Podľa Knihy Levitikus (kapitola 25) sa sväté roky mali sláviť každých sedem rokov (šabbat) a každých päťdesiat rokov (jubileum), a to mimoriadne slávnostne.
Päťdesiaty rok, ako aj iné náboženské slávnosti, ohlasovali kňazi charakteristickým trúbením na baraňom rohu nazývanom v hebrejčine jôbbe (baraní roh) alebo yóbel, z ktorého bol odvodený výraz jubileum. Zdá sa však, že archaický význam sa spája so slovom jôbbel, ktoré v preklade znamenalo „odvolať, priviesť“, a v tomto prípade by vyjadrovalo, že počas jubilejného roka sa všetky veci odvolávali, privádzali, navracali pôvodným vlastníkom.
V Knihe Levitikus je určenie jubilejného roka definované vyčerpávajúcim a presným spôsobom (Lv 25, 8 – 34). Podľa starodávneho zvyku, ktorý sa stal zákonom prísne dodržiavaným počas jubilejného roka, každý opätovne získal svoje majetky.
V tom roku sa všetky plody pokladali za patriace Bohu a bolo dovolené jesť len to, čo sa urodilo bez práce na poli a viniciach. Bolo totiž zakázané žať a oberať úrodu. Okrem toho všetky domy, pozemky a všetko, čo si ľudia nadobudli od posledného jubilejného roka, museli vrátiť vlastníkovi bez náhrady. Dokonca aj izraelskí otroci znovu získali slobodu.
Takže jubilejný rok bol „rokom chudobných, rokom zeme“, ktorá v tomto čase odpočívala. Ale bol to hlavne rok Boha: Boha, v mene ktorého sa vyrovnávali záležitosti hospodárskeho a spoločenského charakteru. Činy, v ktorých sa uznával jediný pravý Boh, Vládca neba a zeme, Otec všetkých, no predovšetkým chudobných. Boh, ktorému sa priznávalo otcovstvo a vláda nad celým vesmírnym poriadkom.
