Pavol Rankov, jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských prozaikov a laureát prestížnych literárnych ocenení, sa vo svojej divadelnej hre Roz-hreš-(e)-nie dotýka esenciálnych otázok morálky, svedomia a odvahy v temnej dobe neslobody.
V tejto jednoaktovke pre dvoch hercov autor ostro a precízne načrtáva situáciu, v ktorej slovo či ticho prestávajú byť iba jazykovými voľbami a stávajú sa symbolmi osobnej aj spoločenskej integrity – hra sleduje intímny a napínavý dialóg dvoch postáv uprostred epochy, keď bolo „bezpečnejšie mlčať než hovoriť“, a zároveň sa dotýka tematiky katolíckych rituálov, cirkevnej autority a vnútorného boja s vlastnými pochybeniami, pričom rozhrešenie sa stáva rovnako nedosiahnuteľným ako otvorené priznanie viny.
Rankovova réžia slova reflektuje jeho dlhoročnú skúsenosť s psychologickou hĺbkou postáv a schopnosťou otvárať zdanlivo jednoduché situácie do nečakaných etických a existenciálnych konfliktov. Text je komorný, ale zároveň univerzálny – napriek svojej krátkosti dokáže vyvolať otázky, ktoré čitateľa aj diváka nútia premýšľať o tom, čo znamená priznať pravdu, niesť ju, a aké je to žiť v čase, keď pravda prestáva byť samozrejmosťou.
Ukážka z knihy
Kňaz:
Ako dlho ste boli ešteb... tá referentka?
Penitentka:
1982 až 1989 vrátane.
Kňaz:
Ono je samo osebe hriešne podieľať sa na chode takej inštitúcie.
Aké konkrétne hriechy ste pri tom spáchali?
Penitentka:
Vykonávala som úlohy, ktoré mi zadával môj nadriadený, on
bol tiež hriešnik. Snažila som sa všecko čo najlepšie splniť.
Čiže vykonávala som hriechy najlepšie, jak som vedela. Je
toho veľa. Prejdem k detailom?
Kňaz:
Bežne ľuďom hovorím, že nejde o detaily, lebo spovednica
nie je policajná vyšetrovňa. Ale teraz sa to akosi nehodí.
Penitentka:
Šak ale táto mriežka, čo je medzi nami, úplne pripomína
okienko väzenskej cely.
Kňaz:
To je tá vaša... profesionálna deformácia. V skutočnosti je
to mriežka na poklope kanála, kam odteká špina – a občas
aj dosť veľká, všakže? Takže nemusíte hovoriť detaily, ale
mali by ste vyznať, teda konkrétne vysloviť, z čoho presne
sa spovedáte, čo ľutujete.
Penitentka:
Rozumiem – nie detaily, ale konkrétne a presne. Spáchala
som napríklad takéto násilie: Počas výsluchu som občas
niekoho treskla po hlave zrolovanými novinami. Tými veľkoformátovými
(ukazuje rukami tvar), denník Pravda, tlačový
orgán strany. Také veľké boli len za totality. Teraz už taký
rozmer noviny nemajú. Plus facky. Povedzme, že jedna facka
týždenne. Od mája 1982 do novembra 1989 to mohlo byť
asi... Teda konkrétne a presne... (v duchu počíta) Máj až december
1982, to je 32 týždňov... V osemdesiatom deviatom
44 týždňov... Plus 6 celých rokov... Spolu 388 faciek. Približne.
Vlastne oveľa menej, zabudla som odpočítať dovolenky.
O autorovi
Pavol Rankov (1964, Poprad)
vyštudoval knihovedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po štúdiách krátko pracoval ako metodik Slovenskej národnej knižnice a Slovenskej pedagogickej knižnice v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave na Katedre knižničnej a informačnej vedy. Je autorom štyroch poviedkových zbierok a šiestich románov. Debutoval zbierkou poviedok S odstupom času (1995), ktorá sa vyznačuje nadväznosťou na tradície svetového i domáceho fantastického realizmu. Spolok svätého Vojtecha mu vydal knihy pre detských čitateľov Normálny Peter, veľmi tehotná mama a dobrý samaritán (2023) a Nájdi svätého (2024).
