V kňazovi Štefanovi Hlaváčovi (1903 – 1983) má čitateľ možnosť vidieť a obdivovať človeka, ktorý od mladosti kráčal po priamych cestách a bol mu cudzí každý úskok, klam a podvod už povahovo a na základe úprimného kresťanského presvedčenia. Prispôsobí sa, ale nie na úkor pravdy. Má zmysel pre toleranciu, ale žiada ju i pre seba a pre ľudí toho istého kresťanského a národného zmýšľania. Bojuje proti bezpráviu, intrigám, útlaku a mravnej zlobe, ale vie šetrne zaobchádzať s previnilcami v nádeji, že ich získa pre pravdu a spravodlivosť. Keď bol však každý odpor proti násiliu, zlobe a tyranii márny, bol ochotný vziať na seba kríž a kráčať za svojím Majstrom, lebo vedel, že iba takto sa premáha to najväčšie, najhlbšie a najosudovejšie zlo na svete. Nebol ani umelcom, ani vedcom, ani cirkevným hodnostárom, a predsa bol veľký, lebo ovládal umenie života.
