Angelo Scarano predstavuje známe podobenstvo o milosrdnom otcovi z Lukášovho evanjelia a jeho prekvapivé vrstvy, ktoré v spleti dezinterpretácií a mýtov často nevidíme.
Kniha je mimoriadne povzbudivá pre každého, kto zažil útek od Boha na spôsob mladšieho syna z podobenstva (únik do diaľky k niečomu „dôležitejšiemu“ než je Boh), či na spôsob staršieho syna (únik do svojich „vnútorných múrov“ a odmietanie privilégií Božieho synovstva v domove Cirkvi). Pre všetky naše „otočenia sa Bohu chrbtom“ je tu neodškriepiteľná pravda: Ježišova láska je extravagantná, prehnaná, nepochopiteľná, lebo Boh bohatý na milosrdenstvo si nás zamiloval pre svoju nesmiernu lásku (porov. Ef 2, 4).
Ukážka z knihy
VÝKLAD A APLIKÁCIA PODOBENSTVA
1. Odchod syna z domu
Úvod podobenstva naznačuje, že ide o vzťah medzi otcom a synmi a o vzájomný vzťah medzi oboma synmi.
Nechajme špekulácie, či v Ježišovej dobe bolo alebo nebolo mysliteľné vyžiadať si podiel z dedičstva a opustiť otca. Určite to nebolo bežné a celkom isto nešlo o prejav lásky. O to viac nás hneď na začiatku príbehu zarazí otcovo počínanie, keď veľkoryso dáva, a to bez výčitiek. Tento štýl je pre neho príznačný, lebo tak sa zachová k mladšiemu synovi aj po jeho návrate. Napokon sa tak správa i k staršiemu synovi odmietajúcemu ísť domov a oslavovať s ostatnými: dohovára mu a uisťuje ho, že predsa všetko v dome je jeho – opäť bez výčitiek (pritom by mu mohol vyčítať prinajmenšom jeho tvrdosť a hnev).
Existuje nejeden svojrázny výklad správania sa oboch synov voči otcovi. V jednom podaní je vraj vinný otec, ktorý nedal svojim synom dostatočne najavo svoju lásku. Urobil zásadné chyby vo výchove, a preto teraz žne plody v podobe nelásky, hnevu a nespokojnosti svojich synov. Azda nie je potrebné dodávať, že toto vysvetlenie síce môže odrážať jednu z príčin súčasnej krízy vzťahu medzi rodičmi a deťmi, no zďaleka míňa zmysel Ježišovho podobenstva.
Zaujímavé je, že Písmo nehovorí o „krikľavých prešľapoch“ mladšieho syna. Ten síce vyznáva „zhrešil som proti tebe“, ale v jeho prípade nejde o hriechy, ktoré sa bežne či zriedka vyskytujú v rodinách: zlosť, neodpustenie, slovná arogancia, násilie... Jeho zásadný hriech či životné zlyhanie tkvelo v tom, že pošliapal a preťal vzťah s otcom. Odišiel do ďalekej zeme.
Uvedomiť si tento základný aspekt hriechu je veľmi dôležité. Hriech nie je v prvom rade „prestúpenie zákona“, ale pošliapanie vzťahu lásky k Bohu. Odchod od Boha. Otočenie sa k nemu chrbtom. Osamostatnenie sa a prežívanie života bez neho. Skutočnosť, že mnohokrát nie sme schopní vnímať hriech inak než ako „prestúpenie zákona“, svedčí o tvrdosti nášho srdca, o tom, že nevnímame hriech ako porušenie vzťahu k Bohu. Svedčí o tom, že nemáme lásku k Bohu. A pritom je tragické vnímať svoje viny len ako prestúpenie zákona, pretože to vedie k zákonníctvu a bezduchému moralizmu.
Evanjelista neuvádza hriechy syna v ďalekej zemi, len sa obmedzuje na strohé konštatovanie, že žil hýrivo: grécke asótós znamená „bláznivým, pochabým spôsobom, neusporiadane, chaoticky, hýrivo.“
