Ukážka z knihy
ŤAŽKÉ ROZHODNUTIE
S úsmevom na trocha unavenej tvári sa abbé Augier približoval k Ferdinandovi a k matke Cornuetovej, ktorí na rohu hostinca čakali na poštové auto.
„Ach, pán farár,“ zvolal chlapec, „som veľmi rád, že idete náhodou tadiaľto.“
„Nie náhodou, syn môj. Prišiel som náročky, aby som ti povedal zbohom, lebo som ťa včera nevidel.“
„Hej! Nénesse!“ povedal hostinský nahlas starému kamarátovi, ktorý pri otvorených dverách pil prvý pohár bieleho vína. „Počul si? Náš farár sa unúva odprevadiť Ferdinanda na autobus.“
„Nuž vieš, to ma neudivuje. Pre toto by chlapci šli za ním aj do ohňa.“
Nielen chlapci, ako možno súdiť podľa srdečných stisnutí ruky, ktoré si o niekoľko minút neskôr vymenili s kňazom dvaja okoloidúci. Iba matka Anastázia bola pred ním akási stiesnená, hoci sa jej milo prihováral. Odvtedy, čo Emil vystúpil, nebola v kňazovej prítomnosti vo svojej koži ani ona, ani jej syn. Uvažovala, ako by sa mohla chytro stratiť.
„Keď ste tu vy, pán farár, môžem vám nechať chlapca a vrátiť sa domov? Volá ma robota. Nech len dá pozor, aby z balíkov nič nezabudol, keď príde autobus.“
„Dobre, pani Cornuetová! Spoľahnite sa na mňa!“
Keď sa rozlúčili, kňaz zostal s chlapcom, ktorý nevychádzal z údivu, sám.
„Ozaj ste prišli len kvôli mne, pán farár? To mi dodáva odvahu, aby som vám niečo povedal.“
„Len smelo, priateľ môj. Môžeme sa trocha poprechádzať, kým príde Márius. Vietor je dnes čerstvý.“
Vykročili, ale chlapec mlčal.
„Nuž teda, Ferdinand? Čo mi chceš povedať?“
„Teraz sa bojím... Pripravil som si slová, ako vám to poviem u vás včera, ale mali ste návštevu. Všetko som zabudol a teraz neviem povedať nič.“
„Či ti naháňam strach?“
„Nie, ale sa mi vysmejete.“
„Prečo si to myslíš? Veď vieš, že ťa mám rád. Nehľadaj vety, povedz to jednoducho!“
„Nuž teda dobre!“
Chlapec prehltol a pokračoval, pričom sa mu od úsilia stiahli kútiky úst:
„I ja by som chcel byť jedného dňa kňazom, ako ste vy. Myslíte, že by som mohol?“
Michal Augier od úžasu na mieste zastal.
„Vidíte,“ dodal zajakavo chlapec, neodvážiac sa naňho pozrieť, „budete sa smiať.“ Pokorne sklopil zrak a zahľadel sa na svoje baganče.
Teraz musel zasa kňaz vynaložiť úsilie, aby našiel slová., tak ním otriaslo pohnutie.
„Kedy ti prišla na um táto myšlienka?“
„V ten deň, pamätáte sa, keď ste nám raz v sobotu večer rozprávali v sakristii o svätej omši. Odvtedy som na to myslel veľmi často.“
„A prečo by si chcel byť kňazom? Čo ťa vábi?“
„Slúžiť svätú omšu... Pochopil som, že je to krásne nielen podľa toho, ako ste nám to vysvetlili, ale i keď som sa díval na vás. Ste vždy taký šťastný, keď ste pri oltári!“
Táto detská duša si ako mäkký vosk zachovala niečo z veľkej udalosti, ktorú pred jej očami prežíva kňaz, druhý Kristus. Zachovala si to i pri roztržitosti a v prostredí, aké by učení ľudia nazvali biologicky nepriaznivým pre vývoj povolania.
„A keby som dnes ráno nebol prišiel,“ opýtal sa pomaly Michal, „nebol by si nič povedal?“
„Veru nie!“
Teraz zasa kňaz sklonil hlavu pod neviditeľnou ťarchou výčitiek... Zo vzdialenej zákruty sa ozvalo trúbenie autobusu a Ferdinand zúfalo zavolal:
„Nemám na to myslieť? Povedzte, bude to niekedy možné?“
„Naopak, mysli na to ďalej! Prídem ťa navštíviť na majer Michettovcov, kam odchádzaš, a porozprávame sa o tom. Keby ťa bol tvoj otec aspoň nechal v La Roche a nedával ťa preč! Všetko by bolo ľahšie.“
„Ale veď to nie on! On nechcel, aby som odtiaľto odišiel a u Michettovcov ma ani veľmi nepotrebujú. Vezmú ma iba kvôli pánovi Antonovi.“
„Tak prečo odchádzaš?“
„Pán Anton tak rozhodol. Keďže Emil je doma, nepotrebuje teraz sluhu.“
Michal znova sklonil hlavu a zistil, že o tomto všetkom nič nevedel, lebo sa už niekoľko mesiacov málo zaujímal o život svojich ľudí. Ale ak všetko závisí od otca Cornueta, nedá sa to ešte zariadiť?
Autobus prihrmel s obvyklým kúdolom prachu. Kňaz sa ešte chytro nahol k chlapcovi:
„Počúvaj, syn môj, zostaň predovšetkým zbožný... Pokúsim sa dostať ťa späť do La Roche a myslím už aj na istú kombináciu, ktorá vec uľahčí. Nikomu nič nehovor, ale spoliehaj sa mocne na svojho Boha a trocha i na svojho farára.“
Ferdinand mal teraz v očiach také slzy radosti, že nevidel nič okolo seba. Michal musel sám pozbierať jeho balíky, vtlačiť ho do voza a odporúčať Máriovi. A keď auto odišlo, aj jeho pochytil radostný závrat a tiež nevidel nič, ani zdvihnutú roletu obchodu Pincemailovcov, z ktorého mu malá Henrieta márne kývala, keď zazrela svojich dvoch priateľov. Rex bol totiž, samozrejme, s ním.
