Ukážka z knihy
Vianočný človek
Kolínsky kardinál Joachim Meisner (+ 2017) bol vianočným človekom nielen vďaka tomu, že sa narodil na slávnosť Narodenia Pána 25. decembra 1933, ale aj že počas celého svojho života bol hlboko preniknutý tajomstvom vtelenia, ako to vyjadril pri jednej príležitosti: „Boží Syn sa dotkol zeme... On je s nami po všetky dni až do skončenia sveta, takže nikdy nemusíme mať strach.“
Už počas dramatickej mladosti zakúsil Joachim Meisner, že Pán je vždy a všade pri ňom a že ho chráni. Po bezstarostnom detstve, ktoré prežil ako druhý zo štyroch chlapcov v katolíckom meste Vroclav v Dolnom Sliezsku, na území dnešného Poľska (toho času Pruska, patriaceho k Nemecku) prišla tvrdá rana, keď vo vojne stratil otca. V januári 1945 sa Červená armáda blížila k mestu a dvanásťročný Joachim, jeho traja bratia a ich statočná, len sama na seba odkázaná, mama Hedwiga museli utekať smerom na západ. Kardinál si na to spomína takto: „Keď sme sa vydali na cestu, bolo skoro mínus dvadsať stupňov a veľa snehu. Započuli sme delostreľbu.“ Ich auto vybočilo z cesty, zrútilo sa z desaťmetrového svahu a zapadlo do hlbokého snehu. „Nič sa nám vtedy nestalo. Keď sme ležali v tej rokline, matka vzala ruženec, ktorý držala v ruke, vysoko ho zdvihla a vyhlásila: ,Boh žije!‘ Nepochybovali sme o tom.“ Krátko nato však hrozilo, že im matku zastrelia. „Toto bola taká hrôza, že sa mi najhlbšie vryla do duše. My deti sme sa primkli k matke a prosili sme o zľutovanie. Nakoniec nám predsa len dovolili odísť.“
Cez Drážďany sa rodina dostala do roľníckej dediny Körner v protestantskom Durínsku a zažila tam namáhavé a vyčerpávajúce hľadanie prístrešia: „Celý deň sme chodili hore-dolu a prosili ľudí, či by nás nemohli prijať... Rýchlo sa stmievalo. Matka však bola celkom pokojná a hovorila nám: ,Vidíte, ako vaša matka sa o vás nedokážem postarať.
Ale aj ja mám ešte jednu matku a teraz musí začať konať ona: naša Matka Mária.‘ Potom sme sa pomodlili známu mariánsku modlitbu ,Mária, pomôž, prišiel čas, milosrdná Matka, počuj náš hlas!‘ Keď prišla v modlitbe na rad prosba: ,Keď je núdza najväčšia, buď ty, Matka, mocnejšia‘, museli sme ju opakovať trikrát... Mysleli sme si: ,Uvidíme, čo naša Matka v nebi urobí.‘“
Po krátkom čase za nimi prišiel jeden starý hostinský a hoci už mal všetko obsadené, predsa len Meisnerovcom ponúkol malú izbičku vo svojom penzióne, v ktorej mohli zostať, kým si v dedine nenájdu trvalé bývanie. Ako prví katolíci po reformácii tu žili svoju vieru presvedčivo, hoci bez vlastného kostola: „Nikdy sme nestrkali hlavu do piesku.“
V tom čase sa v Joachimovi prehĺbila „vianočná“ skúsenosť, že má v každej núdzi po svojom boku úžasnú Matku: „Bez matky neexistuje život. Vo svojom stvoriteľskom poriadku to Boh tak chcel a ani on v tom nebol výnimkou... Keď nám v roku 1993 naša mama zomrela, hlboko sa ma to dotklo. Jeden kňaz mi povedal: ,Nemusíte sa hanbiť za svoje slzy. Matka je miesto, v ktorom nám Boh daroval dušu.‘“
