Exhortácia Gaudete et exsultate – Radujte sa a jasajte bola zverejnená na slávnosť Zvestovania Pána 9. apríla 2018 a Svätý Otec v nej predstavuje svätosť ako jedinečné osobné povolanie od Boha pre každého človeka v akomkoľvek stave a povolaní. Je nanajvýš aktuálna aj v Roku rodiny Amoris laetitia, preto ju Spolok svätého Vojtecha prináša opäť aj v roku 2022.
Pápež František vo svojej tretej apoštolskej exhortácii reflektuje povolanie k svätosti a upozorňuje na spôsoby, ako môžeme na túto výzvu odpovedať v dnešnom modernom svete. „Mojím skromným cieľom je, aby znovu, ešte raz zaznelo povolanie k svätosti,“ píše v úvode Svätý Otec.
Jadrom dokumentu, ktorý je svojím rozsahom polovičný oproti prvej Františkovej exhortácii Evangelii gaudium, sú Ježišove blahoslavenstvá a jeho kritériá, podľa ktorých budeme súdení. Svätý Otec rad radom predstavuje charakteristiky svätosti u kresťana súčasnosti, medzi ktorými nechýba napr. odvaha, radosť, zmysel pre humor, trpezlivosť, stála modlitba a spojenie so spoločenstvom. O svätosti hovorí v zmysle „logiky daru a logiky kríža“ ako o duchovnom zápase, ktorý si vyžaduje bdelosť a rozlišovanie za pomoci Ducha Svätého.
Pápež sa bohato odvoláva na Druhý vatikánsky koncil a upozorňuje aj na niektoré pomýlené tendencie súčasnej doby, ktoré namiesto pravej svätosti vytvárajú ideológiu a v skutočnosti odďaľujú od Boha. Konkrétne pomenúva pelagianizmus a gnosticizmus v ich súčasných prejavoch.
Exhortácia Gaudete et exsultate je rozdelená do piatich kapitol. Prvá kapitola ponúka meditáciu nad výzvou k svätosti, v druhej kapitole Svätý Otec upozorňuje na dvoch subtílnych nepriateľov svätosti, za ktorých považuje súčasný gnosticizmus a pelagianizmus. V tretej kapitole sa pápež František zamýšľa nad tým, čo musí človek urobiť, aby bol dobrým kresťanom, a odpoveď musí podľa neho každý nájsť v tom, čo nám hovorí Ježiš v reči na vrchu. Štvrtá kapitola je venovaná niektorým aspektom povolania k svätosti v dnešnom svete. Za mimoriadne dôležité považuje pápež František húževnatosť, trpezlivosť a pokoru, radosť a zmysel pre humor, odvahu a nadšenie či ustavičnú modlitbu. V poslednej kapitole hovorí Svätý Otec o dôležitosti zápasu a bdelosti. Vyzýva nás, aby sme využívali dar rozlišovania, lebo „bez múdrosti rozlišovania sa môžeme ľahko zmeniť na bábky vydané napospas momentálnym tendenciám“.
Ukážka z knihy
Nemyslime len na tých, ktorí sú už blahoslavení alebo svätorečení. Duch Svätý svätosť rozlieva všade, na svätý ľud verný Bohu, pretože „Bohu sa zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil“. Pán v dejinách spásy zachránil jeden ľud. Plná identita nejestvuje bez prináležitosti k ľudu. Preto sa nik nespasí sám ako izolovaný jednotlivec, ale Boh nás povoláva s tým, že berie do úvahy zložitú spleť medziosobných vzťahov, ktoré sa vytvárajú v ľudskom spoločenstve: Boh chcel vstúpiť do ľudovej dynamiky, do dynamiky ľudu.
Páči sa mi vidieť svätosť v ľude trpezlivého Boha: v rodičoch, ktorí s veľkou láskou vychovávajú svoje deti; v mužoch a ženách, ktorí pracujú, aby domov priniesli chlieb; v chorých, v staručkých rehoľníčkach, ktoré sa stále usmievajú. V tejto stálosti kráčania vpred, v každodennom nasledovaní, vidím svätosť zápasiacej Cirkvi. Je to mnoho ráz svätosť „vedľajších dverí“, tých, ktorí žijú medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti, alebo – aby som použil iný výraz – „strednej triedy svätosti“.
Dajme sa povzbudiť znakmi svätosti, ktoré nám Pán predstavuje prostredníctvom najpokornejších členov tohto ľudu, ktorý „má účasť aj na Kristovom prorockom úrade tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky“.
Svätosť je najkrajšou tvárou Cirkvi. Ale aj mimo Katolíckej cirkvi a v rozličných prostrediach Duch vzbudzuje „znaky svojej prítomnosti, ktoré pomáhajú Kristovým učeníkom“. Okrem toho sv. Ján Pavol II. nám pripomenul, že „svedectvo vydané Kristovi až po vyliatie krvi sa stalo spoločným dedičstvom katolíkov, pravoslávnych, anglikánov a protestantov“. V krásnej ekumenickej spomienke, ktorú slávil v Koloseu počas Jubilea 2000, pripomenul, že mučeníci sú „dedičstvom, ktoré hovorí silnejším hlasom, než je hlas rozdeľujúcich faktorov“.
