Ukážka z knihy
Trýznená pochybnosťami o zjaveniach
Všetko nasvedčuje tomu, že Maria Rosa odišla do večnosti bez toho, aby uverila fatimským zjaveniam. Pre matku aj dcéru to bola ťažko predstaviteľná skúška. Dcére nebola dopriata radosť z toho, že matka prežíva jej šťastie. Boh žiadal od nej túto obetu, ktorá určite nebola malá.
Maria Rosa žila v nepríjemnom rozpoložení, keď nevedela zistiť, či jej vlastný postoj pramení z lásky k pravde alebo z nedôvery v milosť. Jej prvá reakcia hneď potom, ako sa začali šíriť správy o zjaveniach, bola, že môže ísť o bujnú fantáziu takej živej osobnosti, akou jej dcéra bola. Navyše Lucia bola najstaršia z troch vizionárov, a preto ak by sa ukázalo, že ide o výmysel, zaručene musel vzísť z hlavy jej dcéry...
Fatimská vizionárka v tichu karmelitánskeho kláštora v Coimbre spomínala, ako sa všetko odohrávalo:
„Medzitým sa správa o udalosti rozšírila. Moja mamička si začala robiť starosti a silou-mocou chcela, aby som to všetko odvolala. Raz, skôr ako som vyhnala stádo, ma chcela prinútiť, aby som sa priznala, že som klamala. Nešetrila láskavým slovom ani vyhrážkami, ba ani metlou. A keď sa jej nepodarilo zo mňa dostať inú odpoveď ako tvrdohlavé mlčanie a potvrdenie toho, čo som už povedala, poslala ma po stádo a povedala, aby som cez deň dobre pouvažovala: že nikdy nestrpela klamstvo detí a teraz ho bude tým menej schvaľovať; že ma večer pošle k ľuďom, ktorých som oklamala, aby som sa im priznala, že som klamala, a aby som ich poprosila o odpustenie.“
Druhýkrát sa matka pokúsila prinútiť dcéru, aby všetko odvolala, tak, že ju zobrala k farárovi, ktorému mala povedať celú pravdu:
„Vtedy sa náš pán farár dozvedel, čo sa stalo, a odkázal mamičke, aby ma k nemu priviedla. Mamička si vydýchla, pretože si myslela, že pán farár si vezme na zodpovednosť tieto udalosti. Preto mi povedala: ,Zajtra ráno pôjdeme na svätú omšu. Potom pôjdeš na faru. Pán farár ťa už prinúti, aby si povedala pravdu, či už tak, alebo onak. Nech ťa trebárs potrestá, nech s tebou urobí, čo chce, len nech ťa prinúti, aby si sa priznala, že si klamala, a ja budem spokojná.‘“
Aj Luciina sesternica a bratranec boli predvolaní, ale pokiaľ je známe, Hyacinta nepovedala ani slovo. Keď sa jej neskôr Lucia spýtala, prečo sa tak zachovala, odvetila, že chce splniť, čo sľúbila, a nikomu nič nepovedať.
Nechajme pokračovať Luciu:
„Nasledujúci deň som teda išla s mamičkou; cestou mi nepovedala ani slovo. Priznávam sa, že som sa triasla od strachu z toho, čo malo prísť. Na svätej omši som obetovala Bohu svoje utrpenie. Potom som s mamičkou išla cez kostolné námestie a vystúpila som po schodoch na verandu fary. Keď sme stáli na prvých schodoch, obrátila sa mamička ku mne a povedala: ,Už ma nehnevaj! Povedz pánovi farárovi, že si klamala, aby mohol v nedeľu v kostole oznámiť, že to bola lož, a všetko je vybavené. Je toto možné? Všetci ľudia behajú na Covu da Iria, aby sa tam modlili pred dubom!‘ Bez ďalších slov zaklopala na dvere. Prišla sestra pána farára, ponúkla nám miesto a poprosila nás, aby sme chvíľu počkali.
Konečne prišiel pán farár. Zaviedol nás do pracovne, kývol mamičke, aby si sadla na lavicu, a zavolal ma k písaciemu stolu. Keď som videla, s akým pokojom a ako priateľsky sa ma dôstojný pán vypytuje, divila som sa a očakávala s napätím, čo bude ďalej. Výsluch bol veľmi dôkladný, ba až trápny. Dôstojný pán vyslovil varovanie: ,Zdá sa mi, že to nie je nebeské zjavenie. Keď sa niečo také stane, posiela Boh obyčajne duše, ktorým sa zjavuje, k ich spovedníkom alebo k farárom, aby vydali počet zo všetkého, čo sa stalo. Toto sa, naopak, ukrýva, ako sa len dá. Môže to byť diabolský klam. Uvidíme, budúcnosť ukáže, čo o tom máme súdiť.‘“
Malá Lucia sa znepokojene stiahla do seba. Bolo to prvýkrát, čo niekto naznačil, že namiesto Panny Márie to mohol byť diabol.
Odvtedy ju zhrýzali pochybnosti, ktoré ju neopustili po dlhý čas a pripravili ju o pokoj a radosť. Medzitým matka neupúšťala od snahy dcéru donútiť, aby sa priznala ku klamstvu, pretože bola presvedčená, že všetko je výplodom jej fantázie. Onedlho podnikla ďalší pokus: „Jedného dňa ráno ma zavolala a povedala, že ma ide zobrať k pánovi farárovi: ,Keď tam prídeme, kľakneš si, povieš mu, že si klamala, a poprosíš ho o odpustenie.‘“
Tentoraz bola vypočúvaná iba Lucia. Dve mladšie deti o tom vedeli, zostali pri studni v Arneiru a modlili sa za dobrý výsledok stretnutia. Tam ich Lucia našla na kolenách, keď sa vracala domov.
Luciina matka bola hlboko znepokojená tým, aké rozmery celá záležitosť nabrala, a zmocňoval sa jej pocit, že to všetko je diablovo dielo kvôli následkom: zmätok, ktorý zjavenia vyvolali, davy ľudí, ktorí nielenže zničili úrodu na Cove da Iria – dôležitú súčasť obživy rodiny –, ale znemožňovali aj ďalšie nevyhnutné práce na pozemku, pobúrenie ľudí, ostrá kritika niektorých ľudí zo susedstva a ďalšie protivenstvá.
V dome Marie Rosy neustále pribúdalo nekonečných návštev, ktoré zaneprázdňovali jej dcéru alebo ju ako matku nútili, aby mala neustále poruke niekoho, koho by za ňou poslala na pastviny, kde strážila stádo. Nakoniec aj tak museli všetky ovce predať. Niekedy Maria Rosa svoj hnev neovládla a nahlas si posťažovala: „Čoraz viac ľudí zo všetkých strán prichádza s oslami a koňmi sem k nám domov a na Covu da Iria, a už to tam vyzerá ako na mravenisku. A tam už nie je pre osly žiadna pastva, sú tam len kamene a nič iné. Nikdy v živote som nikdy nič také nevidela! A pritom tu máme kostol s Najsvätejšou sviatosťou, a namiesto toho, aby išli tam, idú na Covu da Iria a modlia sa pred dubom. Kto to kedy videl takéto bláznovstvo! Pre Boha živého! Keby sa tá maličká rozhodla priznať, že klamala, všetko by raz a navždy skončilo.“
Keď sa ju raz manžel snažil utešiť myšlienkou, že ak sa na Cove da Iria skutočne zjavuje Panna Mária, musí im pomôcť, Maria Rosa s hlbokým presvedčením odpovedala: „Keby to bola Panna Mária, mala by nám pomôcť iným spôsobom. Ale miesto toho je v dome len zmätok a nepokoj, ja sa trápim a neviem, čo si počať. To diabol vstúpil do nášho domu! Ty sa vláčiš s tými svojimi falošnými kamarátmi a venuješ sa len kartám, a doma mi to vôbec neuľahčuješ. Boh mi pomáhaj!“
Iné chápanie týchto skutočností jej mohlo ukázať, že Božie diela sú nevyhnutne sprevádzané krížom. Ale Boh dopustil, aby sa zatvrdila v názore, že všetko je podvod, čím trpela a spôsobovala utrpenie aj iným.
Po zjavení 13. júla sa rozplynuli všetky pochybnosti, ktoré prenasledovali Luciu, ale jej matka pochybovať neprestala. Keď úrady v auguste vyzvali Manuela Pedra Marta a Antónia dos Santos, aby priviedli svoje deti do Vila Nova de Ourém, dúfala, že dokážu vynútiť od dcéry priznanie.
Lucia o tom rozpráva takto:
„Strýko Marto povedal, že tam pôjde, ale že deti so sebou nezoberie, pretože sú príliš malé, aby zvládli cestu peši, a na koni nie sú zvyknuté jazdiť. Môj otec povedal: ,Ja moju dcéru zoberiem, lebo tým veciam vôbec nerozumiem a neviem, čo by som odpovedal.‘ Moja mama vyzerala dokonca spokojne a povedala: ,Len ju zober! Takému malému dieťaťu nemôžu ublížiť. A možno ju tí republikáni, ktorí sa nechcú modliť ani nič mať do činenia s Pánom Bohom a Pannou Máriou, dokážu presvedčiť, aby sa priznala, že klamala, a všetko sa raz a navždy skončí.‘“
Keď sa však vrátili domov a jej „nádeje“ sa nesplnili, bola sklamaná. Neskôr rodičia vizionárov dostali nové predvolanie od starostu, aby 13. augusta priviedli deti na faru na ďalšie vypočúvanie. Keď tam António dos Santos odmietol ísť s dcérou, manželka ho presviedčala: „Ktovie,“ povedala. „Teraz, keď tam bude aj Hyacinta a František, možno dosiahnu, aby sa deti priznali, že klamali, a všetko konečne skončí. Len tam pekne choď!“
